Teória prirodzene umelých démonov
Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako je to vlastne s démonmi v kresťanstve a iných náboženstvách? Či už ste veriaci, ateisti alebo sami neviete, skúste sa na to pozrieť reálne. Pointa (takmer?) každého náboženstva je vlastne v stanovení morálnych zákonov pre jednoduchých ľudí a vysvetľovaní „nevysvetliteľných“ javov.
Zoberte si napríklad že kresťanstvo, islam, judaizmus... Všetky tieto monoteistické náboženstvá majú jedného boha, ktorému sa podriaďujú a vlastne by sa dalo povedať, že Boh, Alah aj Jahve sú tá istá osoba. Každý z nich dal prikázania, zákony a zákazy, ktoré musia veriaci dodržiavať. Všetky sú založené vlastne na morálnych zákonoch doby, kedy náboženstvo vznikalo. Majú ľudí chrániť pred negatívnymi dôsledkami nerozvážneho konania, ktorého by sa mohli dopustiť, keby ich nemal kto usmerniť (napríklad 6. Mojžišovo prikázanie „nezosmilníš“ a neželané tehotenstvo mladého dievčaťa) a vypĺňajú medzery v právnom systéme, dopĺňajú ho v oblastiach, do ktorých už nemal dosah, lebo – koniec koncov – ľudia by si ani nenechali hovoriť do svojho súkromného života. Takto, keď za tým všetkým vidia nadprirodzenú bytosť, tvorcu a pána všetkého, považujú za samozrejmosť, že boli stvorení za nejakým účelom a s nejakými podmienkami, ktoré musia dodržiavať, aby nesklamali, aby neboli potrestaní vyššou mocou za svoju neposlušnosť, nech sa to už týka čohokoľvek. Ak budú tieto nariadenia dodržiavať, budú odmenení – či už v svojom súčasnom živote, v ďalšom živote, alebo v posmrtnom živote, teda sa dostanú do neba – zasľúbenej zeme. Ak ich budú vedome a dobrovoľne porušovať, budú potrestaní a pôjdu do pekla. Aké jednoduché.
A veľmi podobne je to vlastne aj s polyteistickými náboženstvami, i keď tam má trochu väčší podiel vysvetľovanie predtým neznámeho, ako v monoteistických náboženstvách. Majú viacero bohov, každý je niečím špecifický, má pod palcom inú oblasť a ku každému sa modlia (väčšinou) pre niečo iné.
Ale ako je to s tými démonmi – zápornými postavami? Vo všeobecnosti si mnohí pod pojmom „diabol“, či „satan“ predstavíme ohavnú postavu, častokrát s rohami, chvostom, srsťou, grotesknou tvárou a podobne. Tieto rôzne kreatúry zosobňujú to najhoršie na svete, samotné zlo. Predstavujú pôvodcov zlých skutkov, chorôb, nešťastia, pokušenia a všetkej zloby. No nie je to tak trochu alibizmus? Miesto toho, aby sme sa sami zodpovedali za svoje hriechy, zhodíme to na „pokušiteľov“ ktorým sme podľahli. Veľmi podobne, ako sa Adam vyhovoril na Evu a tá zase na hada.
Nie je to náhodou tak, že sme si my, ľudia, démonické postavy vytvorili sami, pretože sme si potrebovali nejakým spôsobom zosobniť, zhmotniť zlo? Presne tak, ako si starovekí Gréci predstavovali slnko ako boha Hélia, ktorý sa každý deň ráno vydal na púť oblohou na zlatom voze ťahanom štyrmi okrídlenými koňmi, alebo ako múdrosť zosobňovali v bohyni Aténe. Jednoduchý ľud potreboval niečo, čomu by mohli veriť, čo uznávať, čoho sa obávať. Pretože každý národ potrebuje vodcu, ktorý by ho stmelil, každý ľud potrebuje normy. Preto si možno aj cirkev vytvorila vlastné postavičky, ktoré by mohla predložiť ľuďom – a zrazu bola aj ovca celá, aj vlk sýty, ak sa teda zameriame na kresťanstvo.
Všetci totiž dobre vieme, akou feudálnou mocnosťou sa kresťanská cirkev stala v stredoveku. Že mala neskutočnú moc nad všetkými veriacimi (a vtedy boli všetci veriacimi). Predávanie odpustkov, korupcie, inkvizícia, križiacke výpravy... Povedzme si na rovinu, aké svinstvá sa diali (a aj stále dejú) v telese zvanom cirkev. (A to je hlavný dôvod, prečo stále tvrdím, že viera a cirkev sú dva úplne rozdielne pojmy.)
Ďalšia vec: všetci tiež vieme aj to, že cirkev uznáva len štyri evanjeliá, a to podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Ale čo tie ostatné? Našlo a vie sa o minimálne 19 ďalších evanjelií, medzi nimi napríklad aj evanjelium podľa Márie, Judáša a pod. A prečo tieto neuznali? Prečo k nim nemá verejnosť prístup? A prečo sú niektoré dokonca zakázané? Žeby boli pre cirkev nepohodlné? Tie štyri, ktoré uznala, sa jej asi hodili...
Nuž, sprvoti bola kresťanská cirkev prenasledovaná skupinka ľudí, ktorí verili v Boha, v Ježiša Krista ako jeho syna a v božskú jednotu Svätej Trojice ako Otca, Syna a Ducha Svätého. Verili v morálne hodnoty, v lásku k blížnemu a k úctu k životu. Všetci – laici aj kňazi, dokonca aj biskupi, ktorí boli považovaní za nástupcov Kristových apoštolov, zástupcov Ježiša na zemi a bola im pripisovaná nadprirodzená spirituálna sila. Postupne sa však cirkev začala hierarchizovať a stávala sa z nej inštitúcia nesúca všetky prvky feudalizmu. Kňazi boli uctievaní laikmi, považovaní za neomylných, rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu celej cirkvi (čo, samozrejme neostali bez konkurencie – za hlavu cirkvi sa považoval aj patriarcha Byzantskej ríše; jeden lepší samozvanec ako druhý...), začali od poddaných žiadať platenie desiatkov a milodarov, kázali chudobu a sami žili v obrovskom prepychu... A každého, kto sa postavil proti tomuto systému utláčania a zneužívania bezmocných, odstránili (Templári, John Wycliffe, Ján Hus...), alebo sa o to prinajmenšom pokúsili.
Našťastie, nejako sa ľudu podarilo vymaniť spod cirkevného jarma a neprávosť v tomto smere aspoň sčasti utrpela na moci, aj vďaka veľkým Ľuďom ako napríklad Martin Luther, ktorý spôsobil prevrat nielen založením protestantizmu, ale svojou činnosťou celkovo ovplyvnil aj ostatné vetvy kresťanskej cirkvi.
Ak sa k ľuďom správate ako k hlupákom, stanú sa z nich hlupáci. Ak sa s nimi budete baviť ako s naivnými deťmi, uveria vám, že vás potrebujú. Zamyslite sa nad tým.
-repercussa-